IVAN ŠAFRANKO – Sloboda gesta, sila farby

Názov výstavy: IVAN ŠAFRANKO
Podnázov: SLOBODA GESTA, SILA FARBY
Miesto: Šarišská galéria v Prešove, Veľká výstavná sieň (Hlavná 53),
Medziposchodie (Hlavná 51) a Suterén (Hlavná 53)
Trvanie: 9.11. 2017 – 7.1. 2018
Kurátor: Mgr. Jozef Ridilla
Vernisáž: 9.11. 2017 o 16.00 hod.

Safranko plagat

     Ivan Nestor Šafranko patrí k najzaujímavejším výtvarným umelcom východného Slovenska 2. polovice 20. storočia.Narodil sa 26.5.1931 v Turej Paseke na Zakarpatí, v roku 1954 absolvoval VŠVU v Bratislave u prof. Čemického, Želibského a v roku 1957 ukončil štúdium na AVU v Prahe u prof. Minářa. Po absolutóriu sa vrátil na východné Slovensko, kde najprv nejaký čas pôsobil v Košiciach, v roku 1963 sa presťahoval do Prešova, kde celé desaťročia pedagogicky pôsobil na KVv PdF UPJŠ (neskôr PdF PU) v Prešove ako Profesor pre odbor maľby. Vo svojej tvorbe sa venuje komornej maľbe, objektom, keramike, smaltom, tapisériám, grafike a monumentálno-dekoratívnym prácam. V roku 2004 mu bola udelená cena A.Warhola.
     V 60-tych rokoch maľuje obrazy, ktoré možno nazvať postkubistické, s presahom k novofiguratívnemu výrazu a štrukturálnej abstrakcii. Autor využíva i postupy automatickej kresby, ktorej princípy uplatňuje vo svojom súdobom i neskoršom diele (gestická metodika premalieb). V rámci východného Slovenska sa stal priekopníkom niektorých aktuálnych výtvarných smerov a techník – abstrakcia, asambláž, dripping, objekt, ready-made, použitie priemyselných farieb…
     Šafrankova objektová tvorba vychádza zo širokého a štrukturovaného prúdu povojnového európskeho Nového realizmu. Výtvarným výrazom i tvorivým duchom stoja jeho objekty najbližšie k neodadaistickému hnutiu recyklujúcemu priemyselný odpad (trash art, junk art). S tvorbou objektov začína pred polovicou 60-tych rokov, prakticky paralelne s bratislavskou scénou (Filko, Jankovič, Kočiš…). V porovnaní s ňou ho menej zaujímajú pop-artové aspekty, väčší dôraz kladie na drsnú poéziu materiálu.
     Ak pominieme domáce, východoslovenské vplyvy, ktoré formovali umeleckú osobnosť Ivana Šafranka (najmä Július Jakoby), potom z globálneho pohľadu sa kľúčovými zdajú byť dva: Jean Dubuffet a Francis Bacon. Ich agresívnu expresivitu vyžarujúcu raz z brutálneho zdôraznenia fyzickosti artefaktu, inokedy z deformácie tvaru, nevyužíva len v 60-tych rokoch. V normalizačných desaťročiach a potom na prelome storočí využíva túto excesívnu estetiku druhých avantgárd čiastočne pri tvorbe nových diel, čiastočne pri intervenciách do svojich starších diel, s ktorými sa jeho umelecká osobnosť už nestotožnila.
Je pozoruhodné, že v dramatických zmenách na poli výtvarného umenia po revolúcii zostáva Šafranko predovšetkým maliarom, zostáva verný maliarskej ploche a maľbe, na čom nič nemení široká paleta techník, ktorú pri tvorbe používa.
     Význam tvorby Ivana Šafranka spočíva predovšetkým v avantgardnom myslení, ktorým je predchnutý jeho tvorivý program a ktorým prispel k pozdvihnutiu prešovského výtvarného života, od polovice 19. storočia zaostávajúceho za susednými Košicami. Stal sa rovnocenným protihráčom svojich košických rovesníkov Alexandra Eckerdta či Juraja Bartusza, ktorí sa paralelne takisto snažili o intelektuálne náročnejšie umenie. Jeho dielo od 60-tych rokov po súčasnosť je reťazou neustálych prekvapení, zďaleka nie vždy prijímaných s nadšením (za socializmu bol označovaný za provokatéra).