Miesto: Šarišská galéria v Prešove, Hlavná 51

termín:  15.12.2011 – 26.2-2012

Kurátorka výstavy: PhDr. Klára Kubíková (Bratislava)

Dušan Pončák  patrí k významným predstaviteľom súčasného sochárstva na Slovensku a na jeho profilácii sa podieľa osobitým spôsobom. Už pri vstupe do slovenského výtvarného diania, na prelome 60-tych a 70-tych rokov, sa vyznačoval bravúrnou modeláciou, dramatičnosťou a vypätosťou sochárskej formy, literárnymi filiáciami a dôrazným obsahovo vyhraneným akcentom na komplikovaný a  mnohoznačný vnútorný svet ľudskej individuality. Súvisí to na jednej strane s orientáciou slovenského umenia  v 60. a 70. rokoch poznamenanou návratom k figurácii a na strane druhej s autorovým vnútorným založením – svet človeka je preňho základným umeleckým záujmom a predmetom  stvárnenia. Jednoznačnosť obsahovej i formálnej koncepcie jeho  výtvarného programu   bola aj v kontexte jeho generácie ( Štefan Prokop, M.Palko …) pomerne neobvyklá svojou „jednostrannosťou“

Vášnivým zaujatím človekom, vnútorným protirečivým svetom jedinca a emotívnou silou a sugesciou jeho vyjadrenia v sochárskych formách, v kresbe a maľbe Dušan Pončák potvrdzuje, že jeho hlboko ľudská a expresívna dramatická tvorba je aj na pozadí vždy nových a nových vývojových trendov a prúdov súčasného umenia stále aktuálna a má svoje miesto nielen v slovenskom výtvarnom umení.

Aj v čase zrelosti si uchováva  jeho tvorba svoje charakteristické vlastnosti: stále „chutí“  trpkosťou poznávania a zjavovania ľudského údelu, úpornosťou hľadania odpovedí na neodbytné otázky o zmysle života a tvorby, či vypätosťou túžby po pravde a kráse v rozpornom, dramatickom, smutno-smiešnom, sarkastickom i tragickom…

Tvorí vzácne homogénne dielo so zdanlivo bezvývinovým kontextom formálnym, výrazovým, významovým i obsahový. Možno preto, že od počiatku svojimi dielami Pončák vymedzuje svet svojho videnia, v ktorom akoby túžil dopátrať sa svojej človečej podstaty ( či už meditatívnym stíšením alebo výkrikom vášne) prostredníctvom iba niekoľkých základných tém, nositeľom ktorých je expresívny figurálny tvar. Na začiatku tvorby to bol Človek (Muž) a Zviera, osamelý Klaun, Pierot, Šašo ( často s guľôčkou ako symbolom dokonalosti), v 80-tych rokoch Muž a Žena, Žena a zviera, Žena a smrť. Cez ne projektuje boj polarít: dobra a zla, lásky a nenávisti, krásy a škaredosti, harmónie a nepokoja, hmoty a ducha, pokory a vzbury… Je jedno, či inšpirácie tkvie v rovine filozofickej, religióznej či erotickej, literárnej či číro subjektívnej – zjednocuje ich úsilie o svojbytnú a autonómnu výtvarnú reč.

Od vstupu na výtvarnú scénu sa Pončák  venuje, a tak sa i prezentuje na samostatných i kolektívnych výstavách, soche, reliéfu, kresbe, maľbe. Toto rozpätie diela zachytáva  aj prierezová  retrospektívna výstava ..   ŠG v Prešove ju pripravila v roku okrúhleho životného jubilea  umelca ( 70 ) a má ambíciu  zmapovať, zhromaždiť, odborne spracovať v širších slovenských kontextoch a predstaviť verejnosti prierez celoživotným dielom zo zbierok verejných zbierkotvorných inštitúcií, súkromných majetkov a z ateliéru umelca. Po značnom  časovom odstupe ( cca 15 rokov) bude zhromaždené a prezentované jeho dielo vo väčšom  rozsahu a s obsiahlym katalógom  hodnotiacim  dielo autora – s odborným textom , biografickými údajmi, bibliografiou  a obrazovou prílohou. Realizácia výstavy s katalógom predstaví širokej odbornej a laickej verejnosti významného autora a jeho  neprehliadnuteľné dielo.

Narodil sa 19.januára 1941 v Považskej Bystrici. V rokoch 1961-67 študoval na VŠVU v Bratislave u prof.  F. Štefunka a prof. R.Pribiša. Venuje sa najmä komornému sochárstvu, kresbe, maľbe. Realizoval tiež viacero diel monumentálneho charakteru – pamätníky,  parkové plastiky, pamätné dosky. V DJZ v Prešove realizoval monumentálny reliéf s divadelnou tematikou v mramore.

Samostatne vystavoval vo viacerých mestách na Slovensku, , v Prahe, Antverpách v Belgicku, v La Courneuve vo Francúzsku a na kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Zúčastnil sa na viacerých  medzinárodných sochárskych sympóziách : Vyšné Ružbachy (1975), Oronsko v Poľsku (1977), Moravany nad Váhom (1978), Medzinárodnom sochárskom sympóziu pre Záhradu umenia v Prešove (1992), v niekoľkokrát v Chorvátsku.

Zastúpený je vo verejných zbierkach galérií a múzeí na Slovensku ( SNG, VSG Košice, PG Žilina,  ŠG v Prešove, GMAB v Trenčíne, GMB v Bratislave SM v  Levoči, MUK vo Svidníku…) a v súkromných zbierkach na Slovensku, v Českej republike, Belgicku, Francúzsku, USA, v Nemecku…

Mgr. Marta Hrebíčková

Trvanie výstavy: 3.11. – 4.12.2011

Vernisáž: 3.11.2011 o 16.00 hod.

Kurátorka: Marta Hrebíčková

Výstava 3 spolužiakov  z košickej SŠUP  predstavuje tvorbu 3 vyhranených osobností, ktoré spája dlhoročné priateľstvo  ( „kamalásky“)  a charakterizuje  vyhranenosť ich osobných tvorivých konceptov. Ide o ich prvé spoločné vystúpenie a ponúka návštevníkom nevšedný zážitok 3 invenčných pohľadov na svet.

Ako motto ich spoločného vystúpenia jeden z nich , Martin Knut, napísal:

“BYŤ SÁM SEBOU. ALE STOJÍ TO ZA TÚ NÁMAHU?”

Túto otázku si môžete položiť v puberte, ale aj v zrelom veku. Odpoveď má, vplyvom času, zážitkov a skúseností, vždy inú výpovednú hodnotu.

Akú odpoveď možno čakať od ľudí, ktorí vytvárajú nové svety? Svety farieb, materiálov a kompozícií? Od troch výtvarníkov?… troch absolventov SŠUP v Košiciach?… troch absolventov troch výtvarných škôl?

Máme tri sny. Tri cesty. Tri svojbytné názory. Názory vybudované na jednom základe, formované v Prahe, Bratislave a v Prešove.

Naďa, Martin, Ľubo… Čo ich dnes spája? Súboj s povrchnosťou? Konfrontácia s ťažobou každodennosti? Alebo nebodaj urputná snaha byť sebou samým? Zaujíma to dnes vôbec niekoho?

Príjmite pozvanie do sveta odpovedí, ktoré vytvárajú svojský typ videnia reality. Do sveta ľudí, ktorí možno naivne, ale zato úprimne obohacujú svet, hľadaním samého seba.

Objavte radosť z tvorby, pretože je to radosť z objavovania.

Objavte Naďu SVOBODOVÚ, Martina KNUTA a Ľuba GUMANA.

Posúdte, či to stojí za tú námahu.

Mgr. Art. MARTIN KNUT

Naďa Svobodová

1964 v Prešove

SŠUP Košice

VŠUMPRUM Praha (1989)

Venuje úžitkovej a voľnej tvorbe – obrazy, objekty v architektúre, fotografia, grafický dizajn, textilný dizajn, spolupráca s divadlom,…

V svojej voľnej tvorbe sa venuje najmä  maliarskemu pretlmočeniu zážitkov postrehov zo svojich ciest a študijných pobytov,  ktoré jej ponúkajú mnoho inšpirácie pre  jasné abstrahujúce kompozície, farebne rozžiarené, farby nanášané v neriedených tónoch a pastách špachtľou rovno na plátno

Inšpirácia morom a podmorským svetom ( Červené, Karibské, Jadranské more) -. Cesty po Európe ( Taliansko, Španielsko)  a Japonsku – príroda, architektúra, kamene…

Na výstave sa prezentuje výberom svojich obrazov s   prírodnými motívmi v jasnej farebnosti a s dekorativizujúcim akcentom.

1989-90 – asistentka kostýmov pre Laternu Magiku v Prahe

1997, 1998, 2010,2011 – sochárske sympózium vo Vyšných Ružbachoch

1999 – autorská výstava v Českom centre v Paríži

2000 – tvorivý pobyt v Podeze Molano v Taliansku

2001 – výstava v Galérik Quatro Centre v Ženeve

2001 – spolupráca s japonským divadlom v Kjógene

2002-2007 – logotypy, grafický dizajn pre Zentivu

2004 – študijná cesta  do Japonska – Kjótó

2005 – kostýmy pre divadlo v japonskom Kjógene

2006 – kolekcia autorských odevov pre  Salón Vital and therapy Dana Bross v Barcelone

2008 – výstava kostýmov pre divadlo v Kjógene v galérii v Tokiu

2006-2010 – autorské závesy Čína, Thajsko, India, Jogas, Slovensko pre Salón Dana Bross v

                      Barcelone

2009 – animované kresby a maľby pre cestopisný film japonskej televízie NHK v Tokiu

2010 – nástenná maľba pre reštauráciu DOP v španieslej Barcelone

2011 – výstava obrazov Pohľadnice z ciest – Praha, galéria Konvent v Mikulove

Martin Knut

1964 vo Vranove nad Topľou.

SŠUP Košice

VŠVU Bratislava ( 1991)

Absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave odbor Architektúra a Maľba. Už

počas štúdia nakúpila Slovenská národná galéria  jeho obrazy  do svojich zbierok.

Po skončení štúdia  odchádza na ročný umelecký pobyt do Švajčiarska. Jeho

obrazy sú zastúpené v zbierkach v Európe, v Amerike i Austrálii. Vo svojom umeleckom

živote sa venoval  maľbe, ilustrovaniu kníh, animovanému filmu, grafike.

Mal viacero samostatných výstav, ale bol zaradený aj do významných

skupinových výstav. Medzi najvýznamnejšie patrí výstava súčasného československého

výtvarného umenia v Múzeu moderného umenia mesta Paríž v roku 1991.

Od roku 1993 pracuje v oblasti marketingovej komunikácie, kde prešiel viacerými

pozíciami od art directora, kreativ directora, stratéga, až po dnešnú pozíciu konzultanta v

oblasti komunikácie. Pracoval pre značky v rôznych hospodárskych odvetviach, ako Coca-

Cola Slovensko, Globtel, ORANGE, rôzne banky (Dexia), poisťovne, automobilky

(Renault), ale aj značky v healthcare segmente.

Počas tohto obdobia stál pri vzniku Klubu Reklamných Agentúr (KRAS) a Klubu

Artdirectorov (ADC). Viackrát bol členom domácich odborných porôt posudzujúcich

kreativitu a stratégiu v marketingu. V roku 1997 ako prvý porotca zastupoval Slovensko na

medzinárodnom festivale kreativity v Portoroži. Z tohto prestížneho festivalu je taktiež

držiteľom ocenenia “Zlaté paličky” za kampaň Stop AIDS, ďalšie ocenenia tiež získal z

domácich a zahraničných súťaží o kreativitu.

Martin Knut bol pri vzniku komunikačného konceptu Ligy proti rakovine. Zároveň však stál

pri zrode Ligy za duševné zdravie, kde je dnes predsedom Správnej rady.

Je členom dozornej rady Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.

Spolu s bratom Marekom Knutom vlastnia marketingovo komunikačnú firmu Knut&Knut.

Od roku 1998 – 2011 viedol pobočku medzinárodnej marketingovej siete Publicis Worldwide

na Slovensku.

Knut.- jedna z hviezd  novej  slovenskej maľby 80-tych  a 90-tych rokov, neskôr a dodnes  reklamný mág ,  mnohých prekvapí tým, že opäť maľuje – na výstave sa prezentuje  najnovšími  maľbami a kresbami s typickými verbálnymi pointami.

Ľubo Guman

1964 v Prešove

 SUPŠ Košice

PdF UPJŠ v Prešove  – výtvarná výchova a slovenský jazyk

Od r.1989  pedagogicky pôsobí na ZUŠ v Prešove, v súčasnosti ako jej riaditeľ. Venuje sa kresbe, maľbe grafike, ilustrácii, reklamnej grafike a objektom.  Mal viac ako 40 samostatných výstav na Slovensku a v zahraničí ( Prešov, Bratislava, Brno, Praha, Hradec Králové, Varšava, Nový Sacz, Viedeň, Berlín, vystavoval vo Francúzsku, Belgicku a Taliansku. Je ho diela sú v súkromných i verejných  zbierkach po celom svete.

Najznámejšie cykly:

Metamorfózy (1988-92)

Sterility (1993-95),

Hlava XXII )1996-8),
De – generácia (2000)

Memento (2004)

Dva svety (2006)

Land of land (2006-8)

Súkromná anatómia (2009)

Študijné cesty, umelecké pobyty: Francúzsko – 1996, Poľsko 2006,2007

Ocenenia:

Cena kritiky na Bienále európskych umelcov – Tavalozza, Taliansko -2007

Salón 2009 – hlavná cena, Nový Sacz, Poľsko

Guman je brilantný kresliar a jeho expresívne  kresliarske i maliarske dielo je  napájané najmä záujmom o ľudskú postavu – ľudské indivíduum a jeho vnútorné besy. O svoje emócie  sa delí s divákom rukopisom i obsahom.

Marta Hrebíčková

„NEDELE V GALÉRII“ pre deti MŠ a ZŠ

Animátor: Mgr. art. Eva Tkáčiková

Dátum: 22.1.2012 od 14.30 hod.

Názov akcie: Môj anjel strážny

Priebeh akcie:

- výroba “anjelov strážnych”….podujatie inšpirované výstavou Dušana Pončáka: Ecce homo.

Tešíme sa na Vás!

Vernisáž: 8.9.2011 o 16.00 hod.

Výstava pripravená pri príležitosti okrúhleho životného jubilea (70) významného fotografa a vydavateľa  je prierezom jeho  polstoročnej tvorivej práce.

Na historickej mape fotografie a fotografovania  na Slovensku  významné miesto patrí  už od polovice 19. storočia Prešovu vďaka  Karolovi Divaldovi,  fotografovi a vydavateľovi, zakladateľovi prvej svetlotlačovej dielne v Uhorsku. Prvý z dynastie divaldovcov  bol   i osnovateľom tradície  portrétnej a krajinárskej fotografie  – „objaviteľom“ témy Tatier,  Pienín,   fundamentálny  je aj  jeho prínos v dokumentárnej fotografii regińu (požiar Prešova)  a fotografii mestskej architektúry najmä východoslovenských miest.

Na tejto mape v teritóriu  mesta pribúdali najmä od  2. polovice 20. storočia  ďalšie body   – autori, ktorí prispeli  do štruktúrovaného obrazu  povojnovej fotografie  regiónu osobitým a autorsky vyhraneným  vkladom.  Niektorí  ju síce po nádejnom vstupe na scénu   z rôznych dôvodov predčasne opustili, ale takmer polstoročie aktívnej tvorivej a 40 rokov výstavnej činnosti  fotografa, ktorého  predpoklady a možnosti talentu boli   veľmi sľubné už od začiatku,   potvrdzujú, že Dionýz (Dino) Dugas je dnes  jedným z najvýraznejších a najvýznamnejších  fotografov východného Slovenska, ale aj dedičom a rozvíjateľom   divaldovskej tradície krajinárskej fotografie  v regióne. Spája ho s ním  nielen základný okruh  umeleckého záujmu, ale aj paralela  v oblasti vydavateľskej ( jeho vydavateľstvo Dino vydalo  celú plejádu kníh propagujúcich krásy prírody a historickej architektúry východného Slovenska). Je nositeľom viacerých ocenení Zväzu slovenských fotografov ,  titulu Majster ZSF (1994), laureátom Ceny mesta Prešov za kultúru (1997)…

Nikto ,  kto o  fotografickej tvorbe jubilujúceho  Dina Dugasa doteraz  písal,  nemohol obísť  význam jeho veľkej   záľuby -  turistiky ,  horolezectva  a cestovania -  pre jeho  fotografickú tvorbu.  Na  túry  a cesty chodieva s fotoaparátom -  nástrojom,  s ktorým  vyčkáva a vyhľadáva či presne spozná chvíľu, keď sa svetlo, tvar  a zorný uhol stretnú v momente, ktorý mu umožní  zachytiť  zázrak, kedy sa pominuteľnosť stáva večnosťou.  Horské masívy, rieky, lesy, lúky, …kamene, stromy,  kvety, rôzne štruktúry, textúry, svetelné štúdie…,  ale aj ľudová a historická architektúra  doma a v neďalekom i ďalekom svete – čaro rytmu striech, tajomstvá za oknami, dokonalosť a velebnosť veží, čaro krivolakých  uličiek…, úchvatná  „architektúra“ a farebnosť kvetov , bylín  – v ich zobrazení  až vedecká presnosť… Spiš, Šariš, Tatry, Himaláje,  Východné Karpaty, Slovenský raj, Prešov, Austrália, Indonézia, Svätá zem … sú kotvy, ktorými je pripútaný k základni svojej inšpirácie. Mnohé z tematických celkov  a  cyklov prezentoval  za uplynulých 40 rokov  na mnohých samostatných  výstavách na Slovensku i v zahraničí  ( Prešov, Košice, Bratislava, Nowy Sacz, Paríž, Nantes, Lyon, Caen….)

Každá  Dugasova  fotografia   zachytáva   objektívom motívy cez sito  jeho bohatého vnútorného sveta  a citového zaujatia. Nejde v nich iba o vizuálny zážitok, ktorého krásu, lyriku či dramatickosť chce zachytiť a sprostredkovať, ale  najmä o uchopenie  momentu, keď sa  význam motívu vyjavuje v svojej  skomprimovanej podstate. A nerozhoduje, ktorý   z mnohých fotografických postupov  pre tento zámer využije – vidíme v nich variabilnú prácu so svetlom – uplatňovanie  protisvetla , kontrasty osvetlenia zdôrazňujúce dramatickosť a zmeny a posuny  významov, bočné svetlo modifikujúce tvar , raz ho zvýrazniac, inokedy potlačiac…využitie možností  širokouhlého či teleobjektívu… použitie negatívnych kópií,  násobenie  expozícií, údernosti čiernobielej fotografie,   využívanie bohatej tonálnej škály pozitívu i tvorivej práce s fotografickým detailom… Dokáže nám tlmočiť podoby krajiny v jej celosti i fragmentárnosti  , tak,  ako ju podvedome vnímame v každodennej realite.

Výstava pripravená  pri príležitosti okrúhleho životného jubilea Dina Dugasa do istej miery bilancuje – predkladá výber z celoživotného diela tak, aby  predstavila  časový oblúk od polovice 60-tych rokov 20.storočia  po súčasnosť a na ňom  najdôležitejšie etapy a diela či  cykly. V tejto súvislosti možno konštatovať, že množstvo materiálu, variabilita a bohatosť tvorivých postupov si pýta a ponúka podrobnejší rozbor a spracovanie autorského profilu Dina Dugasa, ako aj problematiky vývoja a autorského zázemia fotografickej tvorby regiónu.

Množstvo a kvalita  fotografií  zhromaždených na výstavu dovoľuje konštaovať, že Dino Dugas je autorom, ktorý ovláda  bravúrne svoje remeslo a jeho pridanou  hodnotou je práve  umenie vidieť.

Marta Hrebíčková

kurátorka výstavy

Vernisáž: 22.9.2011 o 16.00 hod.

Bratislavský sochár Robert Szittay /1972/ patrí k umelcom, ktorí si pri formulácii svojho autorského programu zvolili cestu figurácie a svoju osobnú výpoveď definujú prostredníctvom ľudského tela. Jeho tvorba reflektuje tradíciu slovenského a v širšom kontexte európskeho figuratívneho sochárstva a kontinuitne nadväzuje na umelecké myslenie prelomu milénií.

Robert Szittay si vytvoril a rozvíja vlastný model tvorby, v ktorom je od jej začiatkov primárne stredobodom záujmu človek. Jeho autorská stratégia, založená na expresívnom uchopení ľudskej figúry, je blízka aktuálnym figuratívnym trendom súčasného svetového sochárstva, orientovaným na témy identity, tela, telesnosti a intimity. Na pozadí naturalisticky stvárneného ľudského tela skúma človeka, ktorý je determinovaný svojou biologickou podstatou, nie však obmedzovaný v duchovnej rovine. Jeho nahota spája v sebe dva protichodné aspekty – zraniteľnosť aj silu. Pri tvorbe sôch autor využíva nové i tradičné technológie a výtvarné materiály  - sklolaminát, včelí vosk, bronz, sadru, kameň, betón a drevo. Dôraz kladie aj na farebnú povrchovú úpravu, ktorá sa stáva nositeľom významov.

Pre tvorbu Roberta Szittaya je príznačná bravúrna modelácia, dramatickosť a vypätosť sochárskej formy, založenej na deformácii a fragmentarizácii tvarov, literárne filiácie a zmysel pre líniu, ktorý sa uplatňuje nielen v sochárstve, ale aj v kresbe. Kresbu pritom autor rozvíja ako svojbytné výtvarné médium. Aj keď je ľudské telo Szittayovou nosnou témou, nejde mu o vyjadrenie bezprostredného senzuálneho zážitku, ale skôr o sebaironický komentár a budovanie vlastného konceptu osobnej mytológie. Do jeho tvorby sa premietajú aj širšie univerzálne témy vzťahov, sexuality, viery, smrteľnosti a ďalšie témy, odrážajúce zložitosť ľudskej existencie, popretkávanú túžbami a frustráciami každého jednotlivca.

Eva Ľuptáková, kurátorka výstavy

Vernisáž: 22.9.2011 o 16.00 hod.

Príbeh o dvoch rozdielnych svetoch, o dvoch rozdielnych umelcoch a o jednom kamarátstve – aj tak by sa dala definovať výstava Braňa Jánoša a Pavla Hammela v Šariškej galérii v Prešove, ktorá mala premiéru v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne v júni tohto roku.

Braňo Jánoš /1963/ po absolvovaní Strednej umelecko-priemyselnej školy v Kremnici pracoval ako konzervátor na Oravskom hrade a v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne.
Od roku 1996 pôsobí ako výtvarník v slobodnom povolaní. Venuje sa komornej a interiérovej tvorbe a monumentálnym prácam v architektúre. Hĺbavý autor, majúci rád jemný, náznakový humor, maľuje, kreslí alebo vyrezáva rôzne príbehy, ktoré sú mnohokrát prežité alebo odpočuté. Zahaľuje ich do inotajov a vedome nás vťahuje do svojich diel, aby sme poodhalili ukryté tajomstvo, ktoré zakódoval do Madon – krásnych žien, alebo Madonov – mužov, doplnených netypickým atribútom. Rád sa vnára „do podstaty veci“. To sa nakoniec dá identifikovať aj v technologických postupoch, ktoré vo svojej tvorbe využíva. Sú zložité, kombinované a  „staromajstrovské“. Autor zriedkavo pracuje v jednom médiu. Kombinuje maľbu, kresbu a svoje „drevené obrazy“ dopĺňa rôznymi starožitnými prvkami.

Pavol Hammel /1948/ od roku 2005 rozšíril svoje hudobné aktivity o koníčka – maľovanie obrazov, ktorý ho teší a napĺňa. Krvné obrazy monocytov, leukocytov, trombocytov a lymfocytov autora inšpirovali k maľovaniu dynamických, farebných abstraktných kompozícií. Voľba  témy  je náhodná, daná okamihom zaujatia a inšpirácie. Jeho výtvarná  tvorba je komorná  a väčšina diel tohto výnimočného umelca sa  už teraz nachádza v súkromných galériách a v majetku  umeleckých zberateľov.

V mesiacoch máj-jún  2005 vystavoval  premiérovo  svoje abstraktné  maľby (spolu s fotografiami Kamila Peteraja) v Slovenskom banskom múzeu v galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici a v júli prezentuje  výstavu v mestskej galérii Holičského zámku. Trvalú výstavu má v priestoroch hotela Hradná brána v Bratislave-Devíne. V októbri 2010 získal Pavol Hammel ocenenie “Premio Speciale della Critica”  v San Crispine “Rassegna Internazionale d’Arte.

Hammelove obrazy nesú v sebe silu imaginácie a tvorivej fantázie: sviežosť, úprimnosť, večne trvajúci úžas a nekonečnú radosť z objavovania.

Eva Ľuptáková, kurátorka výstavy

Umelecká beseda slovenská si pripomína 90. výročie výstavou v Šarišskej galérii v Prešove

ARTMISIA 90

Začiatkom júna tohto roka uplynulo deväťdesiat rokov od chvíle, kedy sa v bratislavskom hoteli Savoy uskutočnilo valné zhromaždenie, na ktorom podľa vzoru staršej českej Uměleckej besedy založili predstavitelia kultúrnej obce jej sesterskú organizáciu – Umeleckú Besedu Slovenskú.  Od vzniku tohto profesionálneho spolku umelcov v roku 1921 pôsobila v jeho jednotlivých odboroch celá plejáda umeleckých osobností, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňovali slovenskú kultúru a formovali tiež naše moderné výtvarné umenie, či už išlo o príslušníkov Generácie 1909 alebo medzivojnovej a povojnovej výtvarnej avantgardy.  Súčasní členovia UBS si toto výročie pripomínajú reprezentatívnou výstavou Artmisia 90, ktorú po uvedení v Bratislave sprístupnia 9. júna tohto roka v Šarišskej galérii v Prešove.

Za krátky čas trvania – ako dokazujú dobové dokumenty – dokázala Umelecká beseda slovenská to, o čo sa jej česká partnerská  organizácia usilovala celých šesťdesiat rokov. Jej azda najväčším počinom, popri čulej výstavnej činnosti na Slovensku i v Čechách, bolo vybudovanie spolkového domu s výstavným pavilónom – prvého a nadlho jediného takéhoto špecializovaného objektu v novovzniknutej  Československej republike. Dvanástu členskú výstavu UBS už otvárali v tejto funkcionalistickej budove, ktorá dodnes nestratila nič zo svojich architektonických kvalít.. Bolo to 31. októbra 1926.  V  roku 2011 si teda  najstarší umelecký spolok pripomína nielen svoju deväťdesiatku, ale aj 85. výročie  Spolkového domu  - už historickej Umelky, ktorá sa medzitým po zásluhe stala kultúrnou pamiatkou.

V  hudobnom, literárnom a výtvarnom odbore UBS pôsobilo v dvadsiatych rokoch minulého storočia až dvestopäťdesiat tvorivých, stavovskej príslušnosti a spolkovej myšlienke oddaných členov. Svoju profesijnú organizáciu formovali ako „spolok kultúrny, spolok nepolitický,  s cieľom slúžiť umeniu, šíriť krásu, budiť lásku k nej a propagovať umenie…“ Demokratické zásady činnosti spolku, zohľadňujúce heslo: V umení voľnosť,  rešpektujúce občianske princípy a individuálnu tvorivú slobodu umelca, boli tŕňom v oku dobovým totalitným režimom, ktoré koncom tridsiatych, a potom v zmenených politických pomeroch koncom štyridsiatych rokov, UBS dvakrát mocensky rozpustili.

Tvorivý odkaz zakladateľov UBS, medzi ktorých patria architekti Dušan Jurkovič, maliari Martin Benka, Gustáv Mallý, Jan Hála, Mikuláš Galanda, Ľudovít Fulla, Miloš Alexander Bazovský, Ján Mudroch, Cyprián Majerník, sochár Ján Kostka  a ďalší umelci,  sprítomňuje súčasná generácia nasledovníkov, ktorá znovuobnovila spolok v marci roku 1990. Tohtoročné jubileum si UBS pripomína  retrospektívnou výstavou  s príznačným názvom Artmisia 90. Výstavná  kolekcia predstavuje celú paletu žánrových foriem a tvorivých prístupov niekoľkogeneračného spektra bezmála sto výtvarníkov –  od najstarších, ktorí bezprostredne nadväzovali na slovenskú avantgardu a akceptovali výboje svetového umenia – až po najmladšiu generáciu absolventov vysokých škôl umeleckého smeru, ktorí  na výtvarnej scéne práve robia prvé kroky.

Artmisia 90 koncepčne nadväzuje na minuloročnú výstavu Umelecká beseda slovenská 1990 – 2010, ktorá priniesla pozitívne reakcie odborníkov, recenzentov, spravodajských médií, zberateľov  i milovníkov umenia. Rovnaké reakcie sprevádzali výber z tejto výstavy v Slovenskom inštitúte v Prahe i prvé tohtoročné výstavné podujatie UBS – Jarný salón na Bratislavskom hrade. Len na  slávnostnej vernisáži Artmisie 90 v Dome umenia na Námestí SNP v Bratislave pred mesiacom sa stretli nie menej ako tri stovky milovníkov umenia. Ďalšie stovky návštevníkov – ako dokazujú zápisy vo výstavnej kronike – zhliadli výstavu  prác členov jedného z rozhodujúcich súčasných umeleckých združení počas jej trvania. S rovnakým záujmom verejnosti rátajú organizátori aj v metropole Šariša.

Kurátorka výstavy: Helena Němcová

Darina Kopková (nar. 1959) v roku 1985 absolvovala štúdium na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe v ateliéri textilného výtvarníctva u prof. B. Felcmana. Po absolutóriu popri profesii výtvarnej pedagogičky na Škole úžitkového umenia v Košiciach (kde pôsobí dodnes) sa spočiatku venovala textilnej tvorbe. S nástupom 90. rokov minulého storočia svoj tvorivý záujem orientovala na voľnú maľbu, ktorú možno včleniť do široko diferencovaného prúdu naratívneho maliarstva.

Aktuálna výstava v Šarišskej galérii, na ktorej autorka sústredila výber zo svojej tvorby z posledných dvoch rokov, nadväzuje na minuloročnú výstavnú prezentáciu v košickej súkromnej galérii Veba. Svet figurácie tu Darina Kopková, azda prekvapivo, zamenila  za abstraktný maliarsky prejav, ktorý vychádza z geometrických a konštruktívnych princípov umeleckej tvorby. Tento zvrat  v jej tvorivej orientácii možno chápať ako návrat k východiskám jej textilnej tvorby. Princíp vzniku tkaného textilu je svojou podstatou konštruktívny. Krížením útku s osnovou vzniká väzba, ktorá vytvára mriežku (raster, sieť) a teda geometrickú konštrukciu. Autorkin príklon ku geometrickej abstrakcii podnietilo aj jej individuálne, pocitové skúmanie vzťahu hudby a výtvarného umenia, ktoré má dlhú tradíciu v dejinách moderného umenia. Súbor obrazov prezentovaných na prítomnej výstave autorka nazvala lineárnymi partitúrami, ktoré, samozrejme, nevznikli so zámerom ich hudobnej interpretácie. Maliarka si na tvorbu svojich kompozícií zvolila fasádne omietkové zmesi, ktoré špachtľou nanáša na bielu alebo čiernu podmaľbu sadrokartónového podkladu. Uplatňuje sa tu nezvyklá farebná tonalita použitého druhu farieb, rovnako ako aj nezvyklá faktúra charakterizovaná prirodzenou povrchovou drsnosťou a štruktúrovanosťou, ktorú autorka v niektorých prípadoch ešte umocňuje preškrabávaním. Vzniká tak kontrast hladkého a drsného povrchu. Povrchové stvárnenie farebných polí priam nabáda vnímateľa k ich haptickému preskúmaniu.

Autorkine geometrické kompozície využívajú základný arzenál prostriedkov stavebného jazyka tejto výtvarnej orientácie – línie horizontálne i vertikálne, ich vzájomné kríženie a zmnoženie, presne vymedzené, väčšie či menšie plochy a polia, prvky štvorca a obdĺžnika a ich rôzne vzájomné kombinácie. Rigoróznosť stredovo orientovanej kompozície autorka niekedy narúša minimálnou zmenou farebného tónu niektorého z prvkov alebo jeho vybočením z radu. Vyhýba sa diagonálnym zoskupeniam tvarov, ktoré evokujú nepokoj. Rafinovane sa pohráva so skladobnou štruktúrou týchto prvkov, pričom dôležitú významovú funkciu a priestorovú kvalitu umocňuje aj narábanie s farebnými vzťahmi a kontrastmi. Geometria obrazov Dariny Kopkovej nie je chladným, racionálnym matematickým kalkulom. Ide skôr o pocitovú, krehkú geometriu, ktorá je výslednicou intuitívneho tvorivého postupu.

Vystavujúca autorka sa tak priraďuje k prúdu tých slovenských výtvarných umelcov, ktorí od polovice 60. rokov minulého storočia píšu osobité dejiny geometricko-konštruktívnej línie slovenského výtvarného umenia.